Radha intenzívne vníma potrebu osobného rastu, slobody a pravdy. Fascinuje ju skutočnosť, že každý z nás má v sebe celistvú ľudskú esenciu, s ktorou prichádza na svet a postupne ju odkrýva. Neverí v dogmy a manipulácie so živými bytosťami. Ale verí v lásku a úprimnosť, v silu prírodu a dokonalosť života. Venuje sa najmä rodičom túžiacim po harmónii, láske a otvorenej komunikácii. Pomáha im nájsť silu a pokoj v rozhodnutí, ako privádzať na svet svoje deti a udržiavať rovnováhu v ich rodinných systémoch.

S manželom Čeňkom (rozhovor s ním sme vydali v minulom čísle) má štyri malé, lotosovo narodené deti a vydali knihu australskej pôrodnej asistentky Shivam Rachany LOTOSOVÝ POROD bez přestřižení pupečníku. Kmotrom knihy sa stal Dr. Michel Odent, svetovo uznávaný pôrodník. Spolu žijú v Meditačnom centre Ordějov v Bielych Karpatoch. Jeho otvorením si splnili sen o vytvorení bezpečného priestoru pre sebapoznanie a vedomý osobný rozvoj. Rozhovor s charizmatickou Radhou Roseckou Píšovou vo Vás iste zarezonuje.  

Ako si spomínaš na Tvoje prvé stretnutie s lotosovým pôrodom?

- Išlo to postupne. Na úplnom začiatku bola informácia od jednej účastníčky konštelačného výcviku o ruskom pôrodníkovi Igorovi Čarkovskom, ktorý lotosovo rodí deti pri Čiernom mori. Potom sme našli krátky článok o tejto metóde a matke z Anglicka, ktorá tak porodila tri deti. Nasledovala som, čo mi život prináša a po nacítení mi bolo jasné, že chcem ísť touto cestou. Začala som sa o lotosový pôrod v Čechách zaujímať viac. Dostala som sa k hnutiu Aktivní mateřství, k Porodnímu domu U čápa, dulám a pôrodným asistentkám. Niektoré z nich o metóde počuli, ale žiadna z nich nemala vlastnú skúsenosť, ani nepoznala nikoho, kto by ju mal a kto by neprestrihol pupočník a nechal novorodeniatko spojené s matkou až do samovoľného odpadnutia.

 S čím to súvisí? So strachom?

- Určite. No aj so zastaralým presvedčením, že placenta je infekčný biologický odpad, ktorý treba rýchlo odstrániť. To je, pochopiteľne, proti logike prírody. Prečo by spojila dieťatko s niečím, čo ho ohrozuje? Paradoxne, infekcia hrozí práve pri prestrihnutí, keď vznikne otvorená rana a pri opaku žiadna nehrozí. Svetovo uznávaný pôrodník M. Odent tvrdí: "Neexistuje žiadny fyziologický dôvod pupočník prestrihnúť. Zavedenie "neprestrihnutia" by v rozvojových krajinách zachránilo obrovské množstvo životov.

            Historicky je placenta, rovnako ako mnoho ďalších vecí spojených s pôrodom,  vnímaná ako niečo nečisté. Veľa žien placentu nikdy v živote nevidelo - a pritom pôsobí kúzelne. Je jedinečná, pevná, má na sebe krásnu kresbu šliach a žíl. Veľmi pripomína strom Života.

            Problém je v tom, že väčšina rodičov nevie, čo sa pri pôrode deje, aké úkony sú navyše a pritom sú verejne prezentované ako štandardné. Rodičia sú väčšinou v pozícii tých hlúpych, ktorí musia poslúchať chytrých. Každý má ale právo dohodnúť sa na podmienkach, no je treba o ne požiadať - bez bojovania, s úctou k pôrodníkom a s plnou vážnosťou. Ja som mala pripravené pôrodné prianie - pre prípad, že by sme museli ísť rodiť naše deti do pôrodnice - súhrn prianí pre najvyššie možné zníženie pôrodných emočných zranení a tráum, čo si maminka praje, aby sa počas pôrodu dialo a nedialo.

 

To môže spôsobiť problémy v rutinnom svete pôrodníc.  

 - V nemocniciach pracujú ľudia, ktorí svoju prácu robia najlepšie, ako vedia. Aj keď ich to nezbavuje zodpovednosti za to, čo a ako robia. Vývoj našťastie ide stále vpred. To, čo platilo v roku 1990, je za nami. No niektorí sa vo svojom vývoji zastavili v roku 1970, alebo dokonca 1940. Dnes už aj výskumy dokazujú, že dieťa je vedomé a supercitlivé už v maternici (viď knihy A. Janova - Prvotní otisky, P.  A. Levina - Trauma očima dítěte, D. Chamberlaina - Fascinující mys novorozeného dítěte). Je teda jasné, že doterajšie prístupy vychádzajúce z predpokladu, že dieťa nič necíti, sú bezcitné. Neberú do úvahy potreby matky, ani na svet prichádzajúceho bábätka, sú zraňujúce a môžu byť traumatizujúce až v zmysle "zamrznutia" časti duše.

            Žiaľ, zmeny smerujúce k rešpektovaniu prirodzených potrieb matiek a detí sa presadzujú veľmi pomaly a ťažko. I keď je to individuálne a vždy je o konkrétnej nemocnici, oddelení, smene... Najviac záleží na tom, aký stupeň vedomia dosiahol človek, ktorý danú pôrodnicu vedie – jej primár. Posun je už vidieť a bude pokračovať. Posun nikto nezastaví, i keď sa veci u nás dejú v porovnaní so západnou Európou o 40 rokov neskôr. Čím ďalej na východ, tým sú pôrodnícke praktiky viac zastaralé. Na západe sú domáce pôrody bežné. Napr. v Holandsku  je rodiť v pôrodnici považované za plytvanie peňazí. U nás v Čechách a na Morave si môže matka slobodne vybrať polohu, v akej bude rodiť a novorodeniatka už nie sú od nej odnesené na štyri dni, ale len na rádovo desiatky minút.

            Odnášanie detí od matiek je neľudské a do našich pôrodníc ho zaviedli nacisti počas 2. svetovej vojny. A ujalo sa to... Koľko ľudí to dodnes považuje za normálne? Vravia: "No, veď to je nič. Dieťa nič necíti." Pritom každé  mláďa u cicavcov (aj pomerne odrastené), kričí ako o život, keď je oddelené od matky a u nás to vysokovzdelaní ľudia páchali na niekoľkých generáciách a nepripadalo im to podivné ani necitlivé. Ale blíži sa deň, keď to prvý doktor pochopí a neurobí to.

 

Poznáš pomery na Slovensku?

- Pokiaľ viem, na Slovensku je to tvrdšie a je ešte veľa pôrodníc, kde matky musia rodiť v polohe na chrbte. To je pre matku i pre dieťa tá najhoršia a najbolestivejšia poloha vôbec. Je pohodlná iba pre lekára, ktorý na to chce dobre vidieť.

            Je smutné, že potreby dieťaťa sú považované za nezmysel, pretože podľa starej doktríny je príroda nebezpečná, rodiaca matka nesvojprávna a dieťa nič nevníma. V skutočnosti je príroda život podporujúca, matka intuitívna a dieťa supercitlivé. Len stupeň vedomia, na ktorom je väčšina spoločnosti, to ešte nie je schopná vidieť a uvedomiť si. Predstava, že život nie je možné mať pod kontrolou, je pre túto väčšinu ohrozujúce a prijať zodpovednosť za to, čo robí, sa jej nechce. 

 
Máš štyri lotosové deti. Ako sem prišli?

- Prvé tri sa narodili doma. Štvrté v pôrodnici lotosovým cisárskym rezom – aj to je možné. Prvé materstvo som prežívala ako veľká bojovníčka za prirodzené pôrody. Priala som si bojovníka, čo to všetkým ukáže – a je to skutočne bojovník telom i dušou. Ukazuje to predovšetkým mne :-). Postupne som pochopila, že úctu musí človek dávať nielen sebe, partnerovi a dieťaťu, ale všetkému, teda i lekárom a pôrodníkom. Môj postoj k nim sa zmenil na postoj „ďakujem vám za váš záujem a vážim si to, že sa na vás môžem obrátiť, ak by som si nevedela rady alebo potrebovala pomoc.“ A prišla dcérka – láskavá, mocná bytosť, ktorá si ale najviac zo všetkých vie stáť za svojím.

            Rozhodla som sa, že na tretie dieťa už nebudem klásť moje projekcie, aby mohlo byť radostné. Prišiel syn, ktorého najväčšou potrebou je rozdávať radosť. Štvrté tehotenstvo prebiehalo v plnom prúde práce s deťmi a na akciách v našom meditačnom centre. Zároveň sa na rad dostali moje osobné hlbšie témy – rodová matrica smrti, umieranie matky Zeme, zmysel existencie ľudstva, ktoré chce dobro a pritom všetko ničí… Až prišla placentaprevia - stav, keď placenta prekrýva hrdlo a východ z maternice, čím sa pre dieťa uzavrie. Je to indikácia na cisársky rez.

Počas tehotenstiev som sa zamerala na prirodzené potreby očakávaného dieťatka. Hnala ma túžba umožniť mojim deťom čo najláskavejší príchod na svet. Nemohla som inak a manžel so mnou súhlasil. Vždy sme sa snažili robiť to, čo považujeme za užitočné pre naše deti a prijímali sme plnú zodpovednosť za seba, svoje rozhodnutia a deti, ktoré skrze nás na svet prišli. Zároveň v tom čase pôsobili  moje i jeho vedomé i nevedomé ambície, rodové matrice, osobné a rodové „zapletenia“ atp. ako u každého človeka. Je to v poriadku, pretože to vedie k rastu a k poznaniu, že Život je väčší než my, len prežiť to „za neho a pre neho“ musíme my.

 

Čím sa líši príprava na bežný a lotosový pôrod?

- Jediný rozdiel medzi prípravou na bežný domáci a lotosový pôrod je v tom, že na lotosový je treba pripraviť aj misku so sitkom na placentu. Inak je všetko rovnaké. Základom je pripravenosť matky, aby sa počas pôrodu v jej tele vytváral oxytocín a nie adrenalín. Pretože oxytocín otvára, ale adrenalín sťahuje. Oxytocín sa do tela prirodzene vyplavuje, keď sa cítite v bezpečí, ste v spojení sama so sebou a s bábätkom. K tomu potrebujete veriť prírode, sebe, svojmu ženstvu a svojmu telu. Celé tehotenstvo (i pred počatím) je dobré byť čo najviac v spojení s bábätkom. Komunikovať s ním slovne a naciťovaním sa na jeho emócie. Treba byť k dispozícii pre jeho pocity. Je to jeho cesta na svet, nie vaša, vy už ste tu. Teraz prichádza, vyvíja sa a rodí dieťa, nie matka.

 

Čo ešte je dôležité si uvedomiť?

- Zbaviť sa strachov z pôrodu. Nie je to ľahké, pretože nimi tehotné ženy zaťažujú médiá, lekári, rodičia i priatelia. Dôležité je nechať na seba pôsobiť len informácie a pole, ktoré pridávajú silu a dôveru. Nie tie, ktoré aktivuje strach, a preto matke berú silu a ubližujú jej i dieťaťu. Preto je treba vyberať si iba informácie, ktoré dodávajú pocit pokoja a bezpečia. Tie prichádzajú z prírody, z vesmíru a od ľudí, ktorí majú úctu k sebe a k druhým.

            Predovšetkým verte sebe, ceste svojej duše a svojmu dieťatku. Porodiť dokáže každá žena sama. Nikto to za ňu neurobí. Pokiaľ vás niekto straší alebo zaťažuje obavami (pozor na to, že najväčšiu moc v tomto zmysle má nad vami vaša matka), nesmiete sa s ním stretávať. Je to skutočne nebezpečné. Stačí povedať: “Mrzí ma to, ale keď sa s tebou bavím, začínam sa báť pôrodu, a to si neprajem. Prosím, už ma nekontaktuj. Ďakujem za pochopenie. Ozvem sa, keď to pocítim ako potrebné.“ Sme dospelí a už nie sme deti. My rozhodujeme o tom, s kým sa budeme stretávať a aké informácie na seba necháme pôsobiť.

            Partner by si mal uvedomiť, že v priamom spojení s dieťatkom a jeho potrebami je matka, a nie otec. Tou, ktorá vie, čo je pre dieťa dobré, je predovšetkým matka. Prvé tri roky by mal muž nechať rozhodovanie v dôležitých veciach týkajúcich sa dieťaťa na matke, i keď môže prispievať svojimi názormi. Je dobré partnerovi povedať, že napríklad: „Som rada, že ťa mám. Viem, že všetko, čo robíš, robíš pre mňa a naše dieťa. Vážim si tvoju podporu, ale porodiť dieťa je moja skúsenosť. Prosím ťa o dôveru, keď si nebudem vedieť rady, poprosím ťa o pomoc.“

Ako teda chápeš rolu otca pri pôrode?  

- To je široká téma, ale úloha otca je predovšetkým chrániť a podporovať svoju ženu. A  to materiálne, emocionálne i energeticky. Hovorí sa tomu „držať pole dôvery a bezpečia“. Nepodľahnúť strachom, ktoré obvykle prídu a veriť, že všetko dobre dopadne. Budúci otecko môže pripraviť lôžko, zaistiť teplo a auto, ak by bolo treba. Potom to musí odovzdať matke.

            To najväčšie a jediné, čo by mal muž urobiť, je dôverovať. Mal by rešpektovať rozhodnutie ženy, nech je akékoľvek. Teda podporiť ju, či sa rozhodne rodiť doma, do mora, na strome, alebo v pôrodnici. Mal by byť pripravený na všetko. Oddať sa tomuto procesu a dôverovať svojej žene, dieťaťu a prírode. Avšak to väčšine mužov nestačí. Sú zvyknutí premýšľať tak, že pre to, aby sa niečo udialo, je treba niečo urobiť. Mužská sila je v tomto zmysle cieľavedomá a nekompromisná. Preto v minulosti nechali ženy muža variť veľký hrniec vody. Muž mal úlohu, ktorá uspokojila jeho potrebu konať a prispievať. A než to uvaril, bolo dieťa obvykle na svete. Dnes môžete napríklad vášho muža požiadať, aby sledoval čas a každých 30 minút vám dal homeopatiká na ľahšie otváranie sa.

 

Už v detstve nás učili, že strach má veľké oči 🙂

- Ak partnera ovládne nedôvera a strach, môže spôsobiť veľa škody. Mal by radšej odísť a zostať na telefóne. Negatívne pole sa ľahko môže preniesť na matku i dieťa a skomplikovať celý pôrod - dieťa sa stiahne a pôrod sa zastaví. Rovnako pôsobí v poli rodiacej ženy každý, kto má obavy. Matka musí pozornosť smerovať k dieťaťu a nie upokojovať okolie, že je všetko v poriadku. Rovnako nie je dobré, ak sa matka zameria na pôrodnú asistentku v zmysle: „konečne si tu, dúfam, že ma zachrániš“. Matkinu plnú pozornosť potrebuje dieťa, pretože ono má pred sebou možno najväčší a najťažší okamih života.

            Ak sa do energetického poľa matky dostane strach, pôrod sa zastaví, vyplaví sa adrenalín, telo matky sa stiahne… a zostane len možnosť nechať sa zachrániť v pôrodnici. Tam je množstvo prístrojov, čo blikajú a bzučia - a odborníci v plášťoch, ktorí presne vedia, čo robiť. To napríklad muža upokojí, pretože podľa neho dostal matku i dieťa do bezpečia – a profesionáli pomocou modernej techniky dostanú dieťa z matky von. Ide o bizarnú predstavu „zvládli sme to, máme to pod kontrolou a bez pôrodníc by isto všetky deti zahynuli“. Deje sa to ale veľmi často: Muži (alebo aj ženy v mužskom princípe) vytvoria problém - a potom ho slávne vyriešia. Sú spokojní a potľapkávajú sa po chrbte. No berú si tým silu od rodičiek a detí, na ktorých sa to pácha.

            Typickým príkladom je prestrihnutie pupočníka v čase, keď sú pľúca ešte nerozbalené a dieťa zásobuje kyslíkom placenta. Novorodenec sa logicky môže začať dusiť, modrať a umierať. Muži sú väčšinou pripravení, začnú resuscitovať a dieťa zachránia. „Máte šťastie, pani, že ste nerodila doma,“ potom povedia. Utvrdzujú tým ženu v pozícii nesvojprávnej bytosti, ktorá by bez cudzej pomoci neporodila, teda nezvládla základnú biologickou funkciu, pre ktorú bola stvorená. Má to pochopiteľne veľmi deštruktívny vplyv na sebaúctu ženy a prenáša sa to aj na deti.

 

Ešte sa vráťme k úlohe ženy.

- Ženský princíp je - naopak - najviac tvorivý pri ničnerobení. Napríklad pri oplodnení nemusí žena robiť nič, len sa otvoriť a dôverovať. Rovnaké je to pri pôrode. Nehovorím o pasivite. Mám na mysli veľmi aktívnu vnútornú činnosť - bdelosť, pozornosť voči dieťaťu a jeho potrebám a dôvere bez pochýb a strachov. Preto ak chcete, aby vám bol manžel pri pôrode oporou, zahrňte ho dôverou, oddanosťou a láskou. Uvoľní sa a zmäkne. Rovnako ako sa nakoniec uvoľní a zmäkne stoporený penis pohltený vagínou.

 

Do akej miery sú podstatné okolie a prostredie pôrodu?

- Ľudia by sa mali starať predovšetkým o seba. Nie ako sebci, ale ako múdri hospodári, ktorí si za svoje rozhodnutia nesú zodpovednosť. Potreba posudzovať, hodnotiť, súdiť, kritizovať alebo ľutovať iných je prejavom nízkej sebahodnoty a  spoločenského stupňa vedomia – vedomia príslušnosti k skupine, kde je dané, čo sa robí a čo nie. Z toho vyplýva, že každý by sa mal v prvom rade starať o spokojnosť vlastných detí.

            Otázkou ešte ostáva, kto v tejto situácii prijíma zodpovednosť za svoje rozhodnutia? Určite nie ten, kto odovzdá svoju zodpovednosť do rúk lekárov. Tí ju, mimochodom, prijímajú len dovtedy, pokiaľ nenastane problém, a keď nastane, tak zo seba urobia obeť.

            A čo potrebuje dieťa po pôrode? Byť s mamou v tichu, šere a mieri, alebo byť vytiahnutý na ostré svetlo, „unesený“ od matky, umytý, vážený, meraný a pichaný kvôli screeningu? Je to jasné. Ale strach často rozhodne poslúchať doktorov, ktorým velia predovšetkým farmaceutické firmy, poisťovne a vedomie ich skupiny.

 

Iste je schopnosť prevziať zodpovednosť kľúčová.

- Je treba naučiť sa ľudí rozlišovať. Typickým znakom tých, ktorí sa vzdali osobnej zodpovednosti a prevzali názor väčšiny je, že sa cítia nadradení nad tými, ktorí idú svojou cestou. Zároveň sa ale cítia nimi priamo ohrození. Borí to totiž ich ilúziu bezpečia a istoty, ktorú si vo svojej skupine umelo vytvárajú. Ilúziu, že život je možné mať pod kontrolou. Tiež im to zrkadlí všetko, čoho sa svojim rozhodnutím konať len to, čo sa v skupine konať má, dopustili a to, o čo tým prišli - o silu, slobodu a možnosť osobného rastu.

            Ďalším typom odporcov lotosového pôrodu sú ľudia, ktorí veria len vede. Tá ale došla už na svoj koniec a kvantová fyzika jasne ukázala, že ani veda nikomu nepomôže dostať Život pod kontrolu. Na konci hmoty našli vedci energiu a za ňou živé vedomie. Vedecké spochybňovanie, ktoré je základným princípom vedy, je zároveň impotentné v tom, že neprináša nič nové. Vie iba popisovať, čo sme schopní svojimi obmedzenými zmyslami pozorovať a vymedzovať sa voči všetkému, čo pozorovať nedokážeme. To ale neznamená, že to neexistuje. Je vedecky doložené, že vo vesmíre je 95 percent takzvanej temnej hmoty. Čo to je? Prečo ju vedci nazývajú "temná"?

 

V ktorých krajinách sa dnes rodí lotosovo?

- Na celom svete sa doteraz narodilo veľké množstvo lotosových detí a nikdy nebol s neodstrihnutím pupočníku problém. Napriek tomu sa väčšine ľudí, ktorí to nikdy neskúsili (často ide o mužov, ktorí samozrejme nikdy nerodili ani sa o pôrody nezaujímali), zdá, že pôrod doma a ešte dokonca lotosový, je niečím "temným".

            Ľudia sú už takí. Najskôr by vás za nový názor najradšej "upálili" alebo aspoň zavreli. Potom stačia dve relácie v televízii a jeden článok v novinách a tí istí ľudia  vás budú oslavovať a vášnivo napádať tých, ktorých ešte včera citovali. Gándhí to pekne vystihol: "Najskôr vás budú ignorovať, potom sa vám vysmievať a proti vám bojovať, nakoniec to prijmú za svoje." Máme skúsenosť, že lotosový pôrod je na dobrej ceste...

Vráťme sa ešte k dieťatku. Aké talenty, dary a potenciál lotosovým pôrodom získa? 

- Lotosový pôrod je výhodou pre všetkých. Už to, že nemusíte strihať pupočník a vystavovať tak dieťatko nebezpečiu infekcie z otvorenej rany, je veľká pomoc. Okrem toho každý rez telo oslabuje - telo fyzické, i jeho éterické roviny. Jasnovidní ľudia vidia, že po odstrihnutí pupočníka vzniká v aure trhlina, ktorou uniká životná energia. Oslabuje se imunita a dieťa sa stáva náchylnejšie na virózy.

            Veľkým prínosom je vitalita a zdravie dieťaťa. Lotosové deti sú veľmi sebavedomé (nezranené) a húževnaté. Je to tým, že zostávajú spojené s esenciou, s ktorou prišli na svet. Čo môže byť pre rodičov, ktorí spojení s esenciou nie sú, niekedy náročné. Ak si lotosové dieťa vo veku dva - tri roky zaumieni, že niečo chce, je veľmi vytrvalé a dôrazné. Pre rodiča alebo starého rodiča si to ustáť a nestať sa sluhom, ktorého hlavnou úlohou je napríklad kupovať žuvačky, je výzvou.

            Lotosovým deťom je lepšie nepodávať cukor. Sú silné a plné energie i bez neho. Ďalšou vecou, kde sa sila a cieľavedomosť dieťaťa môžu prejaviť, je jeho silná túžba po harmonickej rodine. Pokiaľ majú rodičia partnerské konflikty, ich lotosové dieťa začne zachraňovať tento vzťah s nevídanou silou a vytrvalosťou. Môže sa to prejaviť rôzne - od prebdených nocí až po dlhotrvajúce choroby, motivované detskou láskou a túžbou, aby sa dve polovice, z ktorých je stvorené, rešpektovali a milovali. „Lotosáci“ v tomto smere dokážu byť veľmi húževnatí.

            V Austrálii, kde sú prvé lotosovo zrodené deti už dospelé a majú 40 rokov, vravia, že najväčší rozdiel vidno v tom, že dosiahnu veľmi ľahko všetky svoje životné ciele. Skrátka nie sú zranení a tým zneistení, nepochybujú o sebe a trvajú si na svojom.

 

Preto pripravuješ semináre pre dospelých na tému lotosový limbický odtlačok?

- To, čo pred, pri a bezprostredne po narodení prežijeme, sa nám vtisne ako základný pocit nášho života a veľmi často prekryje i esenciálnu víziu našej duše, s ktorou sme boli počatí. Odnášame si to do života ako štandard nášho bytia.

            Ako bábätká v maternici sme nastavení, aby sme dávali a prijímali lásku bez podmienok. Prvý zážitok spojený s pôrodom sa odtlačí do nášho podvedomia ako skúsenosť toho, aký je život vonku. Ten určuje, ako sa budeme v tomto živote cítiť, akých ľudí a skúsenosti k sebe budeme priťahovať. Pokiaľ sa rodíme v bolestiach, oddelia nás od matky a nešetrne s nami zaobchádzajú, nebudeme sa cítiť najlepšie.
            Lotosový limbický odtlačok je možnosťou pre nás, dospelých „odstrihnutých“, prežiť nový zážitok vlastného zrodenia, no tentokrát v láske, mieri a spojení sa s esenciou ukrytou pod nánosom zranení a tráum. Je príležitosťou, ako dospelý si darovať druhý - netraumatický pôrodný zážitok. I keď ten pôvodný tam zostane,  môže byť prijatý bez toho, aby sme sa s ním museli stotožňovať. Miesto toho sa môžeme zosúladiť so svojou esenciálnou podstatou, ktorá čaká ukrytá v našom vnútri na znovuobjavenie. Novým prirodzeným zážitkom je možné zahojiť staré zranenia a primárne traumy a začať sa cítiť tak, ako si to každý v hĺbke duše praje. Namiesto snahy opraviť staré programy môžeme prežiť prirodzený a úplne nový príchod na svet. To je nosnou náplňou seminára Lotosový limbický odtlačok. Vytvorenie nového nepokriveného vzorca očakávaní, aby sme sa mohli otvoriť láske a prijatiu života takého, aký je.

„Lotosoví“ ľudia teda pomáhajú rastu vedomia na Zemi...

- Trochu zjednodušene sa dá povedať, že väčšina problémov tu na zemi súvisí s tým, že ľudstvo ešte nedospelo. Je zaseknuté v puberte,  veľakrát v detstve. Väčšina ľudí je vedome alebo nevedome identifikovaná so svojím zraneným vnútorným dieťaťom – a preto sa správajú ako dieťa - odmietajú uznať realitu svojho života, prijať svoj podiel zodpovednosti, posudzujú, hodnotia a súdia druhých, na mnohých úrovniach bojujú s inými, vymedzujú sa proti nim, sú nepokorní, sebeckí a chcú to mať po svojom - bez ohľadu na to, či je to reálne. Starajú sa viac o druhých, namiesto toho, aby sa starali o seba.

            Jedným z našich najväčších nevedomých zranení nie je len to, ako bolo nakladané s nami ako s bábätkom, ale i s našou placentou. S bytosťou, ktorá sa vyvinula spoločne s nami z rovnakej spermie a vajíčka, ktorá nás vyživovala, chránila, bola s nami jedným telom, a ktorá bola necitlivo a predčasne odstrihnutá a bez úcty zlikvidovaná.

            Lotosový pôrod umožňuje deťom rozvíjať ich silu, aby mohli zdravo vyrásť a stať sa dospelými ľuďmi, ktorí svoje vnútorné deti prirodzene prijmú. Ľudstvu potom takíto dospelí pomáhajú vystúpiť z kolektívneho stupňa vedomia, ktoré slepo verí, že správne je len to, čo nám hovoria naši rodičia či skupiny, ktorých som členom, samozvané autority, alebo ortodoxní vedci. Dostať sa na vyššiu úroveň, kde je prijatie plnej zodpovednosti za to svoje úplnou samozrejmosťou a rodí sa vedomie bezpodmienečnej lásky k sebe i druhým. To je naozaj veľké -  vedomie "milujem sa, so všetkým, čo ku mne patrí, teraz a tu, bez podmienok a rovnako mám rád celý svet". Tam smerujeme a tento vývoj sa nedá zastaviť, je možné ho iba spomaliť a brzdiť. Je teda len otázkou času, kedy tam dôjdeme a či to bude na tejto planéte alebo inde.

 

Čo bráni ľuďom (a mašinérii pôrodníkov a gynekológov) k žiadanej zmene?

- Uvidieť a uznať, že je to väčšie než ja. Že je v poriadku robiť si svoju prácu, ako najlepšie dokážem, ale že ostatné nemôžem ovládať. Že som človek, ktorý robí chyby a dokáže si ich uznať. A uznať, že celý život robím niečo, čomu verím, a teraz vidím, že som sa mýlil. Uznať za to svoj diel zodpovednosti. To je, pochopiteľne, obrovské a nemôžete to od nikoho požadovať. Ale môžete to sami začať žiť a tým inšpirovať. Ale to si už musí darovať každý sám. Z pohľadu vedomia je to ďalší krok k dospelosti a tým tiež k rozšíreniu svojho osobného vedomia. V skutočnosti tým človek nič nestratí a veľa získa, ale urobiť ten krok, vyžaduje skutočne veľkú odvahu. Je to smrť ega.

            Práve lotosový pôrod je zdrojom sily k tomu, aby sme to dokázali. Aby sme prevzali zodpovednosť za svoje životy a dospeli. Ako jednotlivci i ako ľudstvo. Neexistuje jediný rozumný dôvod pupočník odstrihnúť. Naopak, dieťa odstrihnutie  ohrozuje, zraňuje ho fyzicky i emocionálne a bez dovolenia mu berie to, čo je len  jeho a plným právom mu patrí - sebaúctu a životnú silu.

            Ľudia, ktorí lotosové pôrody odsudzujú a placentu považujú za kus zhnitého mäsa, odmietajú celý proces z princípu, pretože ohrozuje ich systém istôt. Ľudia zatiaľ ešte bojujú za pocit osobnej istoty a bezpečia vo svojej skupinovej ulite. Je to stupeň vedomia, ktoré nedokáže vidieť jedinečnosť a individualitu každého človeka. Títo ľudia majú nedospelé, nepokorné JA, ktoré si myslí, že je väčšie a chytrejšie než Život. Bojuje proti smrti, ale vyhrať nedokáže.

            Vedomie dieťaťa ani vedomie dospievajúceho nemôže pochopiť dospelosť. Ani si nie je vedomé toho, že je detstvom. Aby to mohlo uvidieť, musí dospieť, to znamená byť sám sebou - prijať zodpovednosť za všetko, čo robím, hovorím, myslím  a cítim. Medzera medzi intuitívnymi poznatkami, ktorými niektoré ženy disponujú a tým, čo sa dozvedáme z prírodných vied, sa stále zužuje a to je veľkým dôvodom k optimizmu.

Ďakujem za rozhovor.

Text: Silvia Marisi

Foto: archív Radha ordejov.cz, lotosovyporod.cz